Keď sa po sto štyridsiatich rokoch delenia Poľsko vrátilo na mapy, Starý Sącz sa ocitol v novosądeckom povite Krakovského vojvodstva. Bolo to mestečko remeselníkov a železničiarov a v obchode udávali tón židovskí kupci. Obyvateľov pribúdalo: okolo 4,8 tisíca v roku 1921, okolo 6 tisíc v roku 1939. Tesne pred vojnou stálo v meste 956 budov. Rytmus života určoval trh, ktorý bol v stredu.
Mestečko medzi vojnami
Dvadsiate a tridsiate roky priniesli Sączu skromnú, ale zreteľnú modernosť. V roku 1925 sa na ul. Batorego 3 rozbehla továreň na kožušiny a v rokoch 1928–1930 postavili nad potokom Moszczenickim elektráreň. Nový obecný cintorín, otvorený v roku 1909 a rozšírený v roku 1917, slúžil čoraz väčšiemu mestu. V roku 1933 sa Starý Sącz stal sídlom zbernej obce s okolitými dedinami. V Dome na Dołkach pri námestí viedla vináreň rodina Steireichovcov.
Mesto spravovali tunajší ľudia. V dvadsiatych rokoch bol mešťanostom Edward Szayer, advokát a spoluzakladateľ „Sokoła“, otec speváčky Ady Sari. Pred vojnou a v septembri 1939 úradoval mešťanosta Robert Ogorzały. 12. marca 1931 sa v Starom Sączi narodil Józef Tischner, neskôr jeden z najznámejších poľských filozofov a kňazov.
Nechýbali ani ťažké chvíle. V júli 1934 zaplavila povodeň dolné časti Mostkov a roky 1934–1935 boli pre okolie veľmi ťažké. Zato v roku 1935 našli v archíve rímskej Kongregácie obradov stratené spisy Kinginho kanonizačného procesu z roku 1742. Bol to prvý krok k tomu, čo sa malo stať o šesťdesiatštyri rokov neskôr.
Učiteľský ústav – pýcha mesta
Najväčšou pýchou medzivojnového Sącza bol učiteľský ústav. Keď sa v roku 1920 objavili plány presunúť ho inam, obyvatelia protestovali. 27. januára 1925 sa škola presťahovala z budovy magistrátu do novej budovy na ul. Dworskej a 12. októbra toho roku dostala meno Jana Długosza. Budova na dnešnej ul. Daszyńskiego 15 slúži škole dodnes.
Veľká školská politika sa však ukázala silnejšia než miestna príchylnosť. Jędrzejewiczova reforma z roku 1932 zastavila prijímanie žiakov, posledný ročník presunuli v roku 1935 do Nowého Sącza a maturita v lete 1936 uzavrela dejiny školy. 18. februára 1937 mestská rada pod vedením mešťanostu Ogorzałého určila opustené budovy pre pedagogické lýceum. V roku 1921 otvorili aj súkromný dievčenský učiteľský ústav a klarisky viedli svoje školy až do roku 1938. Začiatkom tridsiatych rokov postavili na ul. Daszyńskiego ďalšie školské budovy.
September a okupácia
Pohraničné boje na Sądecku trvali od 1. do 6. septembra 1939. Starosądeckému úseku 2. horskej brigády velil major Włodzimierz Kraszkiewicz. 5. septembra poľskí ženisti vyhodili v Starom Sączi do vzduchu cestný a železničný most na Poprade. Okolo 10.30 dorazili do mesta cyklisti nemeckého 11. prieskumného práporu a dostali sa pod paľbu. Nowy Sącz padol na druhý deň, 6. septembra, okolo šiestej ráno.
Okupanti zhromaždili obyvateľov na námestí a mužov zadržali cez noc v škole. 26. októbra sa skončila vojenská správa. 6. decembra 1939 vymenovali za komisárskeho mešťanostu evanjelického farára zo Stadieł Fryderyka Spiessa, ktorý úradoval do augusta 1944. Starý Sącz, po nemecky Alt-Sandez, bol jedným zo siedmich miest okresu Kreis Neu-Sandez v krakovskom distrikte. Od roku 1940 viedol miestnu políciu volksdeutsch Franciszek Lawitschka, organizátor zátahov, ktorý v júni 1944 ušiel.
Teror doliehal na všetkých. 21. augusta 1941 v Biegoniciach zastrelili 44 väzňov. Krajčíra Franciszka Kwiatkowského, ktorý ukrýval majetok židovského zubára, zastrelili v Nowom Sączi, pravdepodobne v roku 1942. Dolinou Popradu, cez Rytro, Kosarzyska a Eliaszówku, viedli kuriérske trasy do Maďarska. Etapovými bodmi boli Biegonice a Nawojowa a z obce pochádzali kuriéri Jan Żółciński a Stanisław Dziedzic z Mostkov.
Holokaust starosądeckých Židov
Pred vojnou žilo v Starom Sączi okolo päťsto Židov. Koncom roka 1939 zriadili Nemci Judenrat. Od marca 1940 presídľovali do mesta Židov z okolitých dedín, medzi nimi rodinu Mońka Goldfingera z Wierchomle. Na jar 1942 vytvorili na ul. Krakowskej, vedľa trhoviska, otvorené geto, do ktorého natlačili okolo tisíc ľudí.
17. augusta 1942 dostali Židia rozkaz zhromaždiť sa na trhovisku. Nákladné autá so starými a chorými odbočili smerom k Popradu. V hájiku na Piaskoch zastrelili 95 ľudí. Ostatných vyhnali do Nowého Sącza, odkiaľ ich v dňoch 25.–28. augusta deportovali do vyhladzovacieho tábora Bełżec. Starosądecké geto zlikvidovali ako prvé na Sądecku, pred getami v Limanowej, Gorliciach, Grybowe a Nowom Sączi. Synagógu na ul. Staszica zdevastovali.
Mońek Goldfinger prežil ako jediný zo svojej rodiny. Prešiel cez Rożnów, Tarnów, Szebnie, Birkenau a Buchenwald. Do Starého Sącza sa vrátil ako hosť pietnej spomienky Apel Pamięci v roku 2016, nazývaný posledným svedkom tých dní. Hrob na Piaskoch, v lese nad Popradom pri moste, je miestom každoročnej spomienky Apel Pamięci 17. augusta.
Koniec okupácie
Okupácia sa skončila v januári 1945. 20. januára okolo jedenástej opustili Nemci Nowy Sącz a krátko nato, zo strachu pred obkľúčením, opustili pozície nad Popradom a v Starom Sączi. Presný dátum vstupu sovietskych vojsk do mesta nie je istý. Pri ústupe Nemci vyhodili do vzduchu železničnú stanicu aj železničný a cestný most. Samotná zástavba mesta však veľké škody neutrpela.
Najbolestnejšia bola strata ľudí. V dôsledku vojny a holokaustu klesol počet obyvateľov na približne 4,5 tisíca. Medzi obeťami katynského a charkovského zločinu bolo 23 dôstojníkov, absolventov starosądeckého učiteľského ústavu. Pripomína ich pamätná tabuľa odhalená v roku 2010.
Na starých aj nových fotografiách
