Pamiatky a pietne miesta

Srdce Starého Sącza bije za týmito múrmi od 6. júla 1280, keď kňažná Kinga darovala klariskám mesto a 28 dedín. Gotický pieskovcový kostol vysvätil v roku 1332 biskup Ján Grot a v kaplnke spočívajú relikvie svätej zakladateľky, ktoré stráži lipová socha z doby okolo roku 1470.

Na prelome 16. a 17. storočia dal kardinál Radziwiłł múry zvýšiť a prebiť v nich strieľne a Jan di Simoni prestaval kláštor do kameňa. Interiér oslňuje barokom: kazateľnica „Strom Jesseho“ z roku 1671 a mramorové oltáre z dielne Baltazara Fontanu. Sestry prežili jozefínske rušenie kláštorov, požiar v roku 1764 aj dve vojny – a modlia sa tu dodnes.

Fara pamätá časy, keď sa farár Jakub v roku 1299 podpisoval ako plebanus de Antiqua Civitate. Pôvodne bola zasvätená sv. Alžbete a sv. Margite – Kinginej tete a sestre. Oheň ju navštívil mnohokrát: po vpáde Stiboria v roku 1410, pri veľkom požiari v roku 1644 aj pri pohrome v roku 1795.

Zakaždým ju mešťania zdvihli z trosiek. Vežu postavil Paweł Beber (hoci niektorí ju datujú skôr) a v roku 1679 zostrojil Jan Głowiński organ, ktorý dodnes spieva počas festivalu „1679.org“.

Takmer hektár mačacích hláv – po prestavbe asi 1 250 000 kameňov – a z každého rohu po dve ulice, ako sa patrí na mesto lokované podľa spišských a uhorských vzorov. Námestie vytýčili ešte za Kingy a pravidelný tvar mu dala druhá lokácia z rokov 1357–1358.

Stála tu radnica – od roku 1750 murovaná, s vežou a kramármi –, no pohltil ju požiar v roku 1795 a už ju nikdy neobnovili. Zostala studňa z roku 1848, lipy z roku 1877 a nízka prízemná zástavba, vďaka ktorej je toto námestie jedným z najkrajších v Malopoľsku.

Jediný murovaný dom, ktorý prežil veľký požiar v roku 1795. Múry má meter hrubé a dlážku z riečnych okruhliakov. Odkiaľ názov? Jedni hovoria, že od garbiarskych jám (po poľsky dołki), iní, že od väzenia. Medzi vojnami tu rodina Steireichovcov viedla vináreň.

Od roku 1956 dom hostí zbierky obuvníka Józefa Paszkiewicza a od roku 1976 Regionálne múzeum Seweryna Udzielu. Nájdete tu pamiatky na Adu Sari a kňaza Józefa Tischnera.

Menší bratia sem prišli ešte za Kingy – dvanásť rehoľníkov v západnej časti mesta, pri Kostole sv. Stanislava. Práve ich peru sa pripisuje stredoveký životopis svätej kňažnej.

Rakúšania rušili kláštor krok za krokom: v roku 1786 odovzdali kostol kolonistom, v roku 1813 zabrali sýpku na soľ a v roku 1814 odišli poslední bratia. V roku 1831 mesto sýpku kúpilo a zriadilo v nej radnicu, v kostole a kláštore sa usídlil súd s väznicou.

Rocha a Šebastiána vzývali proti moru – nečudo, že ich kaplnka stála na okraji mesta už koncom 16. storočia. Dnešný kamenný kostolík s apsidou dali postaviť abatiša Anna Lipska a Samuel Łapka v rokoch 1643–1644.

Od roku 1783 sa okolo svätyne rozprestiera starý cintorín. Odpočívajú tu kňaz Józef Leopold Kmietowicz, historik Szczęsny Morawski a skladateľ Jan Joachim Czech, a hneď vedľa mauzóleum klarisiek.

Židia sa v meste klarisiek usadzovali neskoro – ešte v roku 1799 tu nežil ani jeden. V roku 1876 vyrástla drevená modlitebňa a začiatkom 20. storočia murovaná synagóga podľa projektu Józefa Kostańského, ktorú financoval Baruch Holländer.

Počas okupácie ju Nemci zdevastovali a komunita, ktorá sa v nej modlila, zahynula v auguste 1942. Dnes stojí opustená – tichý svedok zapísaný v registri pamiatok.

Mesto sa o učiteľský ústav usilovalo od roku 1894 a dosiahlo svoje 5. októbra 1903. Zaviazalo sa postaviť budovu a ročne prispievať 1000 zlatých. Najprv sa vyučovalo na magistráte, od roku 1925 v novej budove, ktorá dostala meno Jana Długosza.

Z týchto múrov vyšli generácie učiteľov Sandeckého kraja. Medzi obeťami Katyne a Charkova bolo 23 dôstojníkov – absolventov; pripomína ich pamätná tabuľa z roku 2010.

V roku 1893 zvolali advokát Edward Szayer a lekárnik Julian Fijałkowski 30 ľudí a založili jednotu „Sokola“. Budovu bezplatne navrhol architekt Zenon Remi a základný kameň položili 15. mája 1907.

Po prvej svetovej vojne tu fungovalo prvé kino v meste a dlhé roky aj Centrum kultúry a umenia Ady Sari. Cvičilo sa tu telo i duch, hralo sa divadlo a premietali filmy.

16. júna 1999 sa na starosandeckých lúkach zišlo viac ako 600-tisíc ľudí a Ján Pavol II. vyhlásil Kingu za svätú: „Nebojte sa byť svätými.“ Drevený oltár navrhol Zenon Andrzej Remi zo Zakopaného a menza pôvodne spočívala na kusoch soli z Bochne.

Oltár mal putovať do Nowého Sącza, no mešťanosta Kuczaj sa postavil proti a biskup Skworc rozhodol, že zostane. Dnes je to jediný pápežský oltár zachovaný na pôvodnom mieste, s múzeom a domom pútnika.

Povesť hovorí, že voda tu vytryskla na Kingin pokyn. Učenci v tom vidia skôr spomienku na Młynówku, kanál vedený z rybníka pod Miejskou Górou – pútnici však stále prichádzajú s fľašami.

Murovaná kaplnka z roku 1779 nahradila drevenú. S týmto miestom sa spája uzdravenie prof. Mariana Starczewského v roku 1974, uznané za zázrak potrebný na svätorečenie.

Zalesený kopec (420 m n. m.) sa týči nad mestom zo západu. Kedysi tu hľadali kastelánske hradisko – márne. Namiesto neho sa na svahu zachoval cholerový cintorín z roku 1831 a kaplnka z roku 1931.

Štvrťstoročie tu fungoval skokanský mostík a od roku 2021 sa pomedzi stromy tiahne „Lesné mólo“ (Leśne Molo). Lesná lokalita zaberá asi 113 ha v ochrannom pásme Popradského krajinného parku.

Tam, kde sa za socializmu ťažil štrk na výstavbu Nowej Huty, si príroda vzala svoje späť. Jamy zarástli a vo vode sa usadili bobry.

V roku 2018 tadiaľ architekti zo štúdia 55Architekci viedli lávku dlhú asi 400 m s dvoma pozorovateľňami. Projekt získal Witkiewiczovu cenu a ľudia sem chodia v zástupoch – v prvom júnovom týždni 2019 prišlo 1800 návštevníkov.

Na obecnom cintoríne na ul. Węgierska navrhol rakúsky architekt Gustav Ludwig v roku 1915 oddelenie pre padlých vo Veľkej vojne. Neskôr k nemu pribudli hroby z druhej svetovej vojny.

Je to tichý kútik pamäti, o ktorom vie len málo návštevníkov. Koľko vojakov tu odpočíva, sa dodnes nepodarilo zistiť.

17. augusta 1942 dostali Židia príkaz dostaviť sa na trhovisko. Nákladné autá so starými a chorými odbočili k Popradu, do hája na Piaskach. Tam zastrelili 95 ľudí. Ostatných vyhnali do Nowého Sącza a odviezli do vyhladzovacieho tábora v Bełżci.

V lese nad riekou stojí pamätník nad hromadným hrobom. Každý rok 17. augusta sem obyvatelia prichádzajú na Apel pamäti.

Prvý „Sącz“ neležal tam, kde je dnes námestie, ale o niekoľko kilometrov ďalej, v severnej časti Podegrodzia. Na ostrohu odrezanom priekopou stálo Zamczysko, ktoré vyhorelo na prelome 11. a 12. storočia. Asi 600 m na juh vyrástlo väčšie hradisko Grobla.

Práve v Groble úradovali sandeckí kasteláni. Val s drevenou konštrukciou obnovovali najmenej štyrikrát a pod hradiskom, pri Kostole sv. Jakuba, sa rozvinulo podhradie – odtiaľ názov Podegrodzie.

Skôr ako prišli Piastovci, mala moc v kotline svoju pevnosť nad Dunajcom. Viacdielne hradisko v Naszacowiciach zaberalo okolo 15 ha – bolo skutočne obrovské. Val stavali v niekoľkých fázach a vrstvy spáleniska svedčia o búrlivých dejinách.

Archeológovia z Jagelovskej univerzity pod vedením Jacka Poleského tu kopali od roku 1983. Našli predmety z avarského, veľkomoravského a staromaďarského okruhu – znak, že cesty cez Karpaty fungovali dávno pred Kingou.